PRACOVNOPRÁVNE VOJNY: Môže zamestnanec požadovať dve náhrady mzdy z jedného pracovného pomeru?
Každý zamestnanec má právo na mzdu za svoju prácu. V prípade neplatnosti skončenia pracovného pomeru má zamestnanec zase právo na náhradu mzdy. Podľa nášho názoru však z jedného pracovného pomeru postačí jedna náhrada mzdy. To si však nemyslel jeden bývalý zamestnanec nášho klienta, ktorý si uplatnil náhrady mzdy dve – jednu za neplatné okamžité skončenie pracovného pomeru, a jednu za neplatnú výpoveď. Obidve za rovnaké časové obdobie.
V našom prípade klient ukončil pracovný pomer so zamestnancom okamžitým skončením pracovného pomeru, ale ešte pred právoplatnosťou súdneho rozhodnutia klient ukončil pracovný pomer so zamestnancom druhýkrát, a to výpoveďou.
Zamestnanec sa domáhal náhrady mzdy z dôvodu neplatnosti výpovede a zároveň aj náhrady mzdy z dôvodu neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, a to za obdobie od doručenia výpovede do dňa, kedy klient umožní zamestnancovi opäť pracovať. Zamestnanec si teda za rovnaké časové obdobie uplatňoval duplicitne dva nároky na náhradu mzdy. Odôvodnil to tým, že náhrada mzdy má charakter sankcie, a teda ak zamestnávateľ neplatne ukončí pracovný pomer viackrát, má zamestnanec nárok na náhradu mzdy z každého jedného takéhoto neplatného skončenia pracovného pomeru, aj keď sa časovo prekrývajú.
S názorom zamestnanca sme však nesúhlasili, keďže sme zastávali názor, že duplicita nároku na náhradu mzdy je vylúčená. Okresný súd s našim názorom súhlasil a žalobu zamestnanca zamietol, pričom uviedol, že mzdový nárok titulom neplatne skončeného pracovného pomeru patrí zamestnancovi iba do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku o určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Pokiaľ zamestnávateľ neumožňuje zamestnancovi pracovať aj po nadobudnutí právoplatnosti súdneho rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného pomeru, nárok zamestnanca na náhradu mzdy mu patrí z titulu prekážok v práci na strane zamestnávateľa a nie z titulu neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Prekážky na strane zamestnávateľa pritom vzniknú momentom nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru.
Súd taktiež uviedol, že klient nebol povinný zamestnancovi prideľovať prácu po právoplatnom ukončení konania o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, nakoľko medzitým so zamestnancom skončil pracovný pomer výpoveďou. Zamestnanec má preto nárok na náhradu mzdy z dôvodu neplatného okamžitého skončenia pracovného pomeru až do momentu, kedy sa mal pracovný pomer skončiť výpoveďou, a od tohto momentu z dôvodu neplatnosti výpovede. Súd tak jednoznačne časovo rozlíšil právne tituly, na základe ktorých je zamestnancovi priznávaný nárok na náhradu mzdy.
Ide o rozhodnutie zásadného právneho významu, ktoré môže zabrániť podobným špekulatívnym žalobám zamestnancov v budúcnosti. Ak by zamestnanec so svojou argumentáciou uspel, tento súdny spor by založil nebezpečný precedens, kedy by zamestnávatelia nemohli ukončiť pracovný pomer až do právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnosti predchádzajúceho skončenia pracovného pomeru a následného znovuprijatia zamestnanca do práce. V opačnom prípade by zamestnávatelia riskovali, že budú povinní uhradiť zamestnancovi náhradu mzdy viackrát.
Tento spor mal na starosti vedúci nášho sporovému tímu v pracovnoprávnej oblasti - Peter Džurný.